Slovenského herca a pedagóga VŠMU Mareka Majeského mnohí Slováci poznajú ako kňaza zo seriálu Horná Dolná či ako majiteľa reklamnej agentúry Adama Lamberta z filmu Kandidát. Kým sa však tento rodák z Bratislavy začal objavovať na televíznych obrazovkách, stihol za prácou precestovať divadlá po celom Slovensku. Kariéra ho zaviedla do Trnavy, Nitry, Banskej Bystrice, Lučenca, ale aj do Košíc. Aj preto dnes tvrdí, že mladí herci, ktorí nemajú záväzky, by mali za skúsenosťami čo najviac cestovať.

Marek Majeský ako kňaz v seriáli Horná Dolná. Zdroj: TV Markíza

Ako ste strávili leto?

Od polovičky júla do polovičky augusta som mal voľno a nedával som si žiadne pracovné aktivity. Chcel som si totiž nechať čo najviac času pre rodinku, keďže mám dve malé rýchlo vyrastajúce dievčatá, ktoré sú veľmi aktívne a treba sa im venovať.

Aké aktivity ste počas prázdnin spoločne podnikli? 

Boli sme pri mori, lebo to je pre nás v lete veľmi dôležité. Mám ho rád. Ešte z čias socializmu, v ktorom som vyrastal, si pamätám na všetky tie dlhotrvajúce cesty vo Fiatkách a Žigulíkoch a Škodovkách, keď sme cestovali nabalení do Juhoslávie a v kufroch sme mali pobalené kompótové poháre a zavarené mäsko na celý pobyt. Približne na polceste sme prespali v dnešnej Bosne a Hercegovine a potom sme doobeda dorazili na Makarskú riviéru, kde sme často chodievali. Tá mi veľmi utkvela v pamäti, pretože mám rád, keď dovolenkujem na miestach, kde sa človek môže ísť večer niekam poprechádzať. Niekam, kde sú pekné uličky. Už som na týchto miestach síce roky nebol, ale z detstva mi to utkvelo v pamäti ako veľmi romantické a príjemné mestečko.  

More však striedame aj s tým, že ideme niekam do hôr. Slovensko je nádherné. A čím som starší, tým viac si to uvedomujem. Vždy sa naháňame do všelijakých diaľav, lietame s detičkami kade-tade, no pritom na Slovensku máme kopec krásnych zákutí, ktoré sme ešte neobjavili.

slovensky-herec-marej-majesky-s-dvomi-dceramiMarek Majeský so svojimi dvomi dcérkami. Zdroj: Facebook Mareka Majeského

Keď chodievate do diaľav, aké destinácie si vyberáte?

Momentálne všetko súvisí s našou životnou situáciou. Tým, že sú detičky malé, tak sme chceli letieť, aby sme nestrávili kopec času v aute v zápchach. A keďže máme radi Chorvátsko, tak sme to spojili a leteli sme s CK FIRO-tour do chorvátskeho Dubrovníka. Ten je pre mňa takou nafúknutou Makarskou. Je to nádherné mesto. Ale šli sme tam aj preto, že sme s mojom milou manželkou trošku prepadli seriálu Game of Thrones, ktorý sa tu nakrúca.

Aj vy?

Viete čo, dosť dlho som bol k tomu konzervatívny, keďže to bol pre mňa spočiatku taký žánrový miš-maš. Páčili sa mi síce určité pasáže, ale potom to prešlo do nejakých rozprávkových motívov a už mi to pripadalo až akési rozprávkovo zvláštne. Ale keďže veľa mojich kolegov, ktorých si veľmi vážim a ktorí sú veľmi renomovaní, boli tým seriálom fascinovaní, tak sme tomu predsa len dali šancu a napokon sa nám to obom zapáčilo. Manželke som dokonca na Vianoce kúpil celú sadu DVD so šiestimi sériami. Šiestu sme dopozerali teraz, po polroku.

Takže aj to malo súvis s tým, že sme šli do Dubrovníka. Robili sme si napríklad fotky na schodoch, kde kráľovná Cersei prechádzala dole po schodisku pomedzi ľud.

pochod-hanby-cersei-lannister-dubrovnik-historicke-mesto-lud-ludia-hladia-na-zenuScéna zo seriálu Game of Thrones, kde kráľovná Cersei podstúpila cestu hanby, sa natáčala v Dubrovníku. Zdroj: HBO

Naozaj sa reálne miesta tak podobajú na scény zo seriálu?

Podobajú, ale je to veľmi dokreslené na zelenom pozadí. Najmä tá perspektíva dozadu. Čiže priame zábery zblízka sú veľmi podobné, no to pozadie je veľakrát úplne iné, košatejšie. Ale Kráľove prístavisko a vlastne prístup do Dubrovníku medzi bralami, to všetko stojí za to vidieť. Je tam tiež lanovka z centra na kopec, z ktorého človek vidí celý Dubrovník a nádherné výhľady na more.

No a ďalší úžasný benefit bol tiež ten, keďže máme dve malé baby, že sme do Dubrovníku leteli z Viedne pravidelnou linkou a let trval zhruba hodinku. Keď sme sa vracali, ešte o jednej som sa kúpal dole v Dubrovníku a pomaly o pol piatej som bol doma v Bratislave. Bolo to veľmi príjemné.

Pracovne ste precestovali aj veľkú časť Slovenska. Hrávali ste v divadlách v Trnave, v Nitre, v Banskej Bystrici, v Lučenci, v Košiciach... Prečo vás to ťahalo preč z Bratislavy?

Aj teraz to zvyknem hovoriť mladým študentom, že pokiaľ po škole nemajú žiadne záväzky a nepotrebujú sa niekde zakoreniť alebo robiť kompromisy, tak by mali čo najviac cestovať. Lebo veľakrát, keď skončia školu v Bratislave, majú chuť zostať tu a pohodlne čakať na príležitosti, ktoré prídu z médií, seriálov, dabingu. Lenže často tu dostávajú iba takzvané šteky alebo malé postavičky a málokedy sa im podarí získať väčšiu úlohu a viac sa realizovať. Mladý človek by mal však čo najviac hrávať, byť čo najviac vyťažený a získať to remeslo. No to sa mu podarí najmä vtedy, keď odíde do divadiel mimo Bratislavy a kde si trošku zoderie nôžky na tých doskách, ktoré znamenajú svet.

Aj preto som cestoval do Trnavy, Nitry a stále niekam ďalej, kde boli ponuky a kde som vedel, že budem mať čo hrávať a získam to remeslo, profesionalitu a skúsenosť, z ktorej budem môcť neskôr čerpať. Takže potom, keď som sa veľkým oblúkom vrátil do Bratislavy, som už mal dosť nahraté. Ale, samozrejme, potom príde vzťah a rodinka a človek si už musí nájsť nejaké to hniezdo, kde zakorení. Preto som potom zostal v Bratislave.

marek-majesky-s-manzelkou-na-plese-par-v-plesovom-obleceni-ples-v-opereS manželkou Jankou na Plese v opere. Zdroj: Instagram TV Markíza

V istom rozhovore ste sa vyjadrili, že za dobrým divadlom alebo kolektívom by ste šli aj do Ulanbátaru. Ako najďalej ste za divadlom zašli?

Myslím, že najďalej to boli tie Košice, kde som bol dva roky. Stále som sa, paradoxne, vzďaľoval od Bratislavy. Aj preto som už hovoril, že keby bola príležitosť aj v Ulanbátare, tak pôjdem, ak to bude mať zmysel. Samozrejme, bolo to úsmevné. Ťažko mi je špekulovať nad tým, čo by bolo, keby bolo. Ale je pravda, že keď som bol v trnavskom divadle, po troch rokoch mi prišla ponuka odísť do Nitry, kde sa vytváral nový kolektív, a súčasne aj ponuka odísť do Čiech do Ústí nad Labem, kde pôsobil slávny český režisér Jiří Pokorný. Rozhodoval som sa, ale napokon som šiel do Nitry. Občas mi však predsa len prebehne hlavou, ako by sa vyvŕbil môj život, keby som odišiel do Čiech.

Zo všetkých miest, v ktorých ste pôsobili, ktoré vám bolo najbližšie?

Nerád by som z toho robil hitparádu, lebo vždy som mal iný vek, v každom meste som stretol iných ľudí a nadobudol som iné skúsenosti. Takže v podstate to vnímam tak, že každé miesto ma nejakým spôsobom ovplyvnilo. Všetko bolo v správny čas a na správnom mieste. Môžem akurát povedať, že zo všetkých miest, v ktorých som bol, som strávil najviac času v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.

Navštevujete divadlo aj ako divák?

Áno, navštevujem. Je to síce občas problematické z časového hľadiska, ale na druhej strane je veľmi dôležité, aby človek videl aj prácu svojich kolegov, inšpiroval sa a mal prehľad o tom, čo nové sa deje. Lebo keď je človek veľmi pracovne vyťažený, potom sa občas pristihne pri tom, že sa zacyklí a trochu sa opakuje. Hovoríme tomu, že používa šuplíky. Len vyťahuje to, čo už má overené a stále hrá iba určité typy postáv, napríklad princov, zloduchov alebo dobrákov. Ja mám však rád, keď herec prijme nejaké výzvy a ocitá sa v úlohách, ktoré ešte doteraz nehral.

Inšpiráciu teda čerpáte aj v slovenských divadlách. Chodievate si po ňu aj za hranice Slovenska?

Keď je možnosť a čas, tak áno. Je pravda, že teraz som dlhšie nebol, ale zase Viedeň je veľmi blízko, Praha je blízko, Budapešť je blízko a či chceme alebo nie, človek si musí priznať, že Bratislava má ako hlavné mesto minimum divadiel na výber. Takže človek si musí niekedy ísť pozrieť aj iné produkcie. Veď keď si len porovnám, koľko je divadiel v Prahe oproti Bratislave, tak sa mi chce zaplakať. Máme tu jedno národné divadlo, ktoré má veľký súbor, a potom so stabilným súborom ešte Divadlo Astorka, ktoré však robí len pár premiér za sezónu. Predsa len je to maličké divadielko s malým súborom, takže sa to s SND nedá porovnávať. No potom sú tu už iba špecifické divadlá, ako sú GUnaGU, Radošinské naivné divadlo a divadlá, ktoré robia len projekty, ako napríklad Divadlo Aréna, v ktorom teraz skúšam.

herci-na-scene-v-divadle-marek-majesky-irska-kliatbaMarek Majeský ako Stephen Fitzgerald v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Zdroj: Divadlo Aréna

Akým spôsobom by sa podľa vás dala riešiť situácia s malým množstvom divadiel v hlavnom meste?

To by mohla zlepšiť hlavne vláda. Lebo tu nie je problém len v slovenskej kultúre. Kultúra je obrazom spoločnosti, v ktorej žijeme. Obrazom, v ktorom sa nachádzame všetci. Nejde teda len o kultúru, ale aj školstvo, medicínu a všetko možné. Keď sa tu budeme mať všetci dobre, potom sa bude mať dobre aj kultúra. Lebo na tú ľudia prídu vtedy, keď majú čo jesť, keď majú zabezpečené vzdelanie, keď budú mať čas. Nedá sa to zjednodušiť tak, ako sa zvykne hovoriť, že nech si divadlá na seba zarobia. To je trošku primitívny názor.

Kultúra je naše duševné bohatstvo. A či už sú to herci, maliari alebo sochári, mali by mať možnosť byť trochu dotovaní, aby sa mohli realizovať. Divadlo je predsa neuchopiteľné a nedá sa dať do tabuliek a povedať, že toto si na seba zarobí toľko a toto toľko. Pohybujeme sa v dnešnom svete už ako roboti. Lenže kultúra je niečo viac. Niečo, čo nás presahuje a čo nás nejakým spôsobom nabíja, oblažuje a povznáša. Aby však mohla ďalej existovať a žiť, treba ju podporovať. Bohužiaľ, žijeme v materialistickej dobe, v ktorej sa iba naháňame za nejakými statkami.

Zdá sa však, že ľudia majú čas i prostriedky na kultúru, no míňajú ich skôr v kine. Prečo ich rovnako neláka divadlo?

Pokiaľ viem, v Bratislave má teraz národné divadlo totálne vypredané a majú fantastickú návštevnosť, čiže je problém sa tam dostať. Klobúk dolu. Skôr si myslím, ako som už spomínal, že tu nie sú ďalšie iné alternatívy, aby mohli ľudia chodiť aj do iných kvalitných divadiel. Veď okrem špecifických divadiel tu máme iba dve činoherné divadlá so stálym súborom, čo je strašne smiešne a úbohé na hlavné mesto. Keby tu bola aspoň štvrtina toho, čo je v Budapešti, v Prahe a vo Varšave, bol by som šťastný. Ale tu neexistuje tá potreba.

Tá však neexistuje už z politických a vládnych kruhov, lebo tie nepotrebujú vnímať svet trochu ináč. Ale to je obraz toho, v čom žijeme, kto tu vládne a čo sa tu rieši. Aké kauzy. To je vlastne aj odpoveď na to, že ľudia evidentne nepotrebujú rozmýšľať trošku duchovnejšie alebo kultúrnejšie, lebo riešime stále iba nejaké statky, hmoty a korupciu. Stále je to len o tom, kto bude mať viac.

V čom sa Slovensko, možno okrem kvantity divadiel, môže ešte od spomínaných miest inšpirovať?

Asi už iba tým, ako pristupujú ku kultúre ako takej. Ako ju dotujú, vnímajú a aký jej dávajú priestor na to, aby vôbec mohli tieto divadlá vzniknúť a prežiť.

 

Spracovala: Kristína Biela

Populárne exotické destinácie

mohlo by vás zaujímať

Čítať článok
5.5.2017
4624
Na dovolenku s platným pasom: Čo potrebujete vedieť o vybavovaní cestovných dokladov?

Pred vycestovaním do cudziny by ste si hľadanie cestovného pasu nemali nechať na poslednú chvíľu.

Čítať článok
7.9.2017
7765
Pozrite sa, ako vyzerajú najčudnejšie letiská sveta. Ktoré z nich vám naháňa strach?

Ak nepatríte k milovníkom adrenalínových zážitkov, týmto letiskám sa radšej vyhnite.